Autor PK Academy

Ako 24-ročná odišla do Ugandy. Tá jej otvorila oči aj srdce


Som hrdá, že som to napriek prekážkam a mnohokrát aj napriek nepochopeniu zo strany okolia nevzdala, ale išla priamo za tým, kam ma srdce volalo, píše pre pkacademy.eu dobrovoľníčka Juliana Holosová.

 Volám sa Juliana Holosová a mám za sebou krásnych 24 rokov. Pochádzam z Handlovej, kde som chodila na základnú školu a Gymnázium Ivana Bellu, následne som odišla do Bratislavy, kde som na Univerzite Komenského vyštudovala liečebnú pedagogiku. Po ukončení bakalárskeho štúdia som v októbri 2015 začala pracovať v občianskom združení Svetielko nádeje.

Smer Uganda

 Odmala som túžila ísť do Afriky a táto túžba počas jednotlivých období v živote rástla, alebo bola potláčaná inými snami. Niekde tam však stále bola, a tak som sa po ukončení dvojročného kurzu muzikoterapie rozhodla, že je ten správny čas na naplnenie svojho sna. Za sny však treba bojovať, niečo aj obetovať a tak som svoj voľný čas obetovala kurzu angličtiny, výjazdom na prípravu do Bratislavy, očkovaniam a prípravám na cestu do Ugandy, kde som ako dobrovoľníčka strávila pol roka v Centre Gift of Love v malej dedinke Unna, v dištrikte Adjumani na severe Ugandy, neďaleko hraníc s Južným Sudánom.

 Starala som sa o 54 HIV pozitívnych detí a detí s AIDS a pracovala som na projekte Adopcia na diaľku, kde je z Ugandy zaradených 600 detí. S deťmi som sa učila, písala úlohy, pracovala na poli, pumpovala a nosila vodu, tvorila voľnočasové aktivity, bola ich „bútľavá vŕba“ a samozrejme som pracovala aj v Office centre, kde som mala na starosti dokumentáciu a všetky logistické záležitosti centra.

Kultúrny šok

 Začiatky boli náročné, ale neskutočne krásne. Do Ugandy som prišla nadšená a dlho som nevedela spracovať pocit, že som naozaj tam! Som v Afrike, uprostred černoškov, množstva farieb a v novom svete. V úplne inom svete, zvykoch a spôsoboch. Zrazu som sa musela naučiť, že čas jednoducho akoby neexistoval, že veci, ktoré som doma vybavila za 5 minút cez e-mail či telefonát, mi v Ugande zaberú pol dňa, lebo treba ísť všade osobne a porozprávať sa o všetkých možných témach, nie len o tom, čo som prišla vybaviť. Musela som si zvykať na chod a pravidlá centra, na africké mená 54 detí a naučiť sa, ako dokázať ovládať dynamiku takej veľkej skupiny.

Pohľad na zmysel života

 Polrok v Ugande bol neskutočne bohatý na spoznanie samej seba, nakoľko som sa zrazu ocitla v situáciách, ktoré by som nemala možnosť zažiť na Slovensku a musela som sa spoľahnúť na seba a jednoducho konať. Takisto mnohé naučené správanie som zrazu musela zanechať, odhaliť omnoho viac zo svojej osobnosti a zrazu som sa cítila oveľa viac zraniteľnejšia. V Ugande ľudia nenosia masky, ale sú sami sebou. Preto najväčšia osobná prekážka bol asi pohľad na seba samú, uvedomenie si, že nie všetko, čo by som chcela, je možné, že nie všetko, čo by som ja pokladala za dobré tak vnímajú aj domáci obyvatelia, že jednoducho nezachránim všetkých hladujúcich, chorých a trpiacich v našej dedine, nie to v celej krajine, či v Afrike, ako si to mnohí predstavujú. Mnohokrát som musela prehodnocovať moje hodnoty a postoje k životu a utrpeniu v ňom, či celkovo zmenilo môj pohľad na zmysel života.

Veľké lekcie do života

 Uganda ma naučila neskutočnej trpezlivosti, pokore, radosti a vďačnosti. Vrátila som sa ako nový človek, ako ,,iný“ človek. Ešte stále mám pocit, že do tohto slovenského sveta nezapadám. Ľudia nechápu, prečo som taká nadšená, prečo sa toľko usmievam, prečo sa teším, prečo ma nenahnevajú žabomyšie vojny.

 Som veľmi rada, že kúsok z tej Ugandy je ešte stále vo mne. Že dokážem byť vďaka tejto skúsenosti vďačná za každý nový deň, za slnko, ale aj za dážď, za rodinu a priateľov, za prácu, za dopravu, za každého človeka, ktorého stretnem, lebo každý nás môže niečo naučiť, pre niečo sa nám predsa len do cesty dostal.  

 Vážim si zdravie ešte viac a uvedomujem si, aké je úžasné, že práve ja som dostala šancu žiť, že moji rodičia povedali áno môjmu životu aj napriek tomu, že som bola ich piate dieťa, že som sa narodila práve v našej krajine, kde som mala pokojný, pohodlný život, bez každodennej tvrdej práce od nízkeho veku, bez hladu a nevyliečiteľnej choroby. Dalo to nový rozmer môjmu osobnému, ale aj profesionálnemu životu.

Ja, motorka a 600 detí

 Som hrdá, že som sa napriek prekážkam a mnohokrát aj napriek nepochopeniu zo strany okolia nevzdala, ale išla priamo za tým, kam ma srdce volalo a dokázala som prežiť tento čas s deťmi, ktorým som dala to najviac, čo mám a to čas a lásku. Som hrdá, že som dokázala prejsť za 5 dní na motorke 20 škôl, odfotiť všetkých 600 detí z adopcie, pozbierať od nich listy a ďalší týždeň obísť tieto školy znovu, aby som získala vysvedčenia, ktoré sa prikladajú do správy pre darcov. Znamenalo to množstvo času na motorke, ktorá sa predierala prašnými cestami v buši, veľa hodín cesty na horúcom slnku a následne množstvo hodín strávených pri počítači priraďovaním fotiek, listov a vysvedčení ku konkrétnym deťom. Som hrdá, že som to nevzdala, že som vydržala celých 6 mesiacov a že som sa už po týždni dokázala zaradiť späť do pracovného života tu na Slovensku.

Neprestávajte snívať

 Naše sny sa dokážu zmeniť na skutočnosť, ak im vdýchneme svojou námahou život. Všetkým ľuďom by som povedala slová Enza Ferrariho, ktoré mňa posilnili na ceste za Afrikou: ,,Ak o niečom dokážeš snívať, dokážeš to aj uskutočniť!“. 

Vstup do online akadémie Kdekoľvek.jpg
 
Power Days Nielen na západe. Už aj na východe!.png

Zdieľať

Používanie cookies

Naša stránka si vo vašom zariadení uchováva krátke útržky textových informácií (cookies), ktoré nám slúžia pre dodanie kvalitnejších služieb a na štatistické účely. Ak nesúhlasíte, môžete zakázať uchovávanie cookies vo vašom prehliadači. Pokračovaním používania stránky budú tieto údaje uložené.

UP

Power Days

Najúspešnejší motivačný seminár v Európe


: :

Zisti viac