Autor Peter Vavro

Milujem Vysoké Tatry. Ale nie Nízke Služby


Zákazník v roku 2016 už dávno nie je iba turista, ale skutočne aj pán. Zatiaľ čo okolitý svet sa šplhá na Téryho chatu, domáci mýtus o chlebe a soli prešľapuje na Hrebienku, píše pre pkacademy.eu Peter Vavro.

 Moja prvá skúsenosť s Vysokými Tatrami bola – mierne povedané – neradostná. Naša triedna učiteľka na základnej škole bola vášnivá turistka a preto jej nič nebránilo v tom, aby nás vytiahla z Piešťan až na Téryho chatu. Vliekol som sa na konci davu začínajucich pubertiakov, nadával na celý svet a Tatry zvlášť. Keď som z posledných síl dorazil na vrchol svojho odporu k celému svetu (rozumej na Téryho chatu), dal som si na znak víťazstva svoj, dovtedy, obľúbený mätový čaj. Únava a hlad spravili svoje, takže to zhrniem veľmi decentne: odvtedy už mätu nemôžem ani cítiť. Ale tie Tatry...s tými bolo všetko napokon úplne inak...

Toto sú hory. Čo chceš?

 Akokoľvek som si tieto najmenšie veľhory sveta napokon zamiloval (a dodatočne zistil, že tu má moja rodina aj korene), navštevujem ich niekoľkokrát do roka a na Téryho chatu vždy jednoducho musím vyjsť, nikdy som si nezvykol na (pod)tatranskú DNA. Nie v rovine dedičného hriechu, nie v ľuďoch ako takých, ale v službách. Či je to personál najvyššie položenej chaty alebo päťhviezdičkového hotela, či je to mladý čašník v reštaurácii alebo staršia predavačka v potravinách, či je to elegantná dáma na recepcii alebo priamočiara chyžná, viac-menej všetci majú na čele a v prístupe napísané: Si na horách? Si. Tak, čo ešte chceš a čo vôbec riešiš?!

Na čo (ne)verím

 Neverím, že počet návštevníkov v Tatrách ovplyvňuje iba sezóna a počasie. Neverím, že vedeniu luxusného hotela v Starom Smokovci je jedno, že zamestnankyňa wellness kasíruje ľudí načierno – za menej peňazí a bez dokladov. Neverím, že prevádzkarovi odborárskeho hotela v Tatranskej Lomnici je jedno, že jeho chyžná chodí po chodbách so zapálenou cigaretou. Neverím, že otrávený a nevrlý personál vo väčšine tatranských reštaurácií (vrátane toho najväčšieho luxusu na Štrbskom plese) je konštantou rozvoja cestovného ruchu. Neverím, že to nikde a nikto nevidí a na biznise necíti, a že krása našich hôr pateticky a nezmyselne vždy zatieni skutočný problém v podhorí.

Konečná stanica: Hrebienok  

 Do Vysokých Tatier sa ešte vrátim, pretože tú prírodu tam milujem. Aj keď po 21.00 hod. je záverečná aj v poslednom podniku a vy môžete sedieť maximálne v hotelovom bare (pokiaľ barman nemusí utekať na posledný nočný spoj) . Tatry sa stali fenoménom, ktorého úspech stojí na tradícii, nostalgii a roztvárajucich sa nožniciach medzi agresívnym, ale ambicióznym investorom zo sveta finančných skupín a zvyškom tatranského sveta. Aj keď okolité krajiny a ich služby sa vyšplhali na Téryho chatu a tatranský servis zostal stáť bez pohnutia na Hrebienku. Pardón, s cenami za Téryho chatu.

Hory nie, ľudia áno

 Hory sa meniť nemusia, ale ľudia áno. Hory už nie sú iba pohľad na panorámu, ale aj cestovanie, ubytovanie, strava a personál na vysokohorskej, respektíve vysokej, úrovni. Opakujem, milujem  Vysoké Tatry. Ale, na rozdiel od reklamy na Kofolu, je skutočne čo riešiť...Začnime tým, že zákazník nie je turista, ale pán. 

Vstup do online akadémie Kdekoľvek.jpg
 

Zdieľať

Používanie cookies

Naša stránka si vo vašom zariadení uchováva krátke útržky textových informácií (cookies), ktoré nám slúžia pre dodanie kvalitnejších služieb a na štatistické účely. Ak nesúhlasíte, môžete zakázať uchovávanie cookies vo vašom prehliadači. Pokračovaním používania stránky budú tieto údaje uložené.

UP

Power Days

Najúspešnejší motivačný seminár v Európe


: :

Zisti viac