Autor Peter Krištofovič

Slováci sa predať nevedia. Radšej sa bičujú, ako slávia triumfy


Web pkacademy.eu vám ponúka časť rozhovoru investora a biznis kouča Petra Krištofoviča, ktorý poskytol Denníku N.

Koľko musí mať človek peňazí, aby začal pomáhať?

Nie je to o peniazoch, ale o tom, či to chcete robiť. S firmou sme začali pomáhať hneď od začiatku. Ale aby som sa nerobil lepší, než som, tak priznávam, že prvý rok šla drvivá väčšina zarobených peňazí späť do podnikania. Čím sme ale boli väčší, tým sme mohli pomáhať viac.

Prečo človek začne dávať peniaze na charitu?

Je to skôr o vlastnej filozofii a pochopení, prečo máte alebo nemáte úspech. Niekto pomáha preto, lebo mu to hovorí náboženstvo, ja som však ateista a pomáham preto, že môj úspech nie je len moja zásluha. Každý sa totiž rodíme s určitými danosťami a ja som mal nefér výhodu a šťastie, že sa mi podarilo zarobiť viac peňazí už na začiatku. Aj preto sme , napríklad, sociálne odkázaným rodinám kupovali vozíky a náhradné končatiny. Hovorím, že každý človek, ktorému sa darí, by mal mať svoju vlastnú Keňu. Je to metafora nášho charitatívneho projektu.

Nemáte pocit, že bohatí ľudia často berú charitu len ako nejakú formu prestíže?

Môj známy, ktorý má rád psychológiu, hovorí, že charita je iba kupovanie si niečoho, s čím má človek problém. A ja som mu odpovedal, že mi je úplne jedno, čo mu na mňa povie psychológ. Takže, nech majú ľudia akýkoľvek motív, to, že pomáhajú ostatným, je super.

A ako teda diagnostikoval vás? Čo chýba vám?

Neviem. V spomínanom projekte bol môj motív pomerne jednoduchý. Keď sme boli prvý raz v Keni, tak sme tam stretli Slováka Martina Cingela, ktorý je tam na misii a dokáže to, čo ja nedokážem. Pomáha ľuďom z kresťanského presvedčenia a žije tam už roky. Keď mi v Keni prerozprával svoj príbeh, tak som pochopil, aký som oproti nemu úbohý. Vtedy som mu sľúbil pomoc. Ja som ten, čo vie generovať peniaze a on vie generovať dobro a pomoc. O dva roky sa mi teda ozval a vznikol projekt.

O čo teda presne ide?

Postavili sme tam študentský dom, ktorý sa má vo februári konečne otvoriť. Nie je to škola, ale len ubytovanie pri škole, kde má nájsť nový domov 47 dievčat. Keď som sa tam bol prvý raz pred troma rokmi pozrieť, konečne som pochopil, čo robíme. Dievčatá zo slumov totiž musia do školy dochádzať veľmi ďaleko a na tej ceste, ktorú museli absolvovať dvakrát denne, ich často znásilnili, a to dokonca HIV pozitívni muži. Martin teda zohnal pozemok bližšie pri škole a skrátili sme trasu, kde im ubližovali. Navyše sme im dali – na keňské pomery – nadštandardné bývanie.

Ako ste sa ocitli prvý raz v Keni?

V jednej z mojich firiem naši obchodníci majú každý rok súťaže a keď splnia určité kritériá, dostanú za odmenu dovolenku. A toto bola jedna z nich. Jeden z mojich spolupracovníkov poznal Martina Cingela, na čo som povedal, že ak v Keni existuje nejaký ďalší Slovák, nech ho zavolá. To som ešte nevedel, že bude 5 alebo 6 hodín cestovať autom kvôli hodinovému stretnutiu.

Ako dlho trvá niečo také zrealizovať?

Už je to asi päť rokov, odkedy sme začali. Keňská minúta totiž trvá dlhšie ako naša, takže všetky veci išli pomalšie, než som si myslel. Celé to bolo založené na dôvere, lebo sme vlastne celý ten čas posielali peniaze na nejaký účet v Keni.

Keď nejaký úspešný Slovák pomáha ľuďom v zahraničí, tak mu často vyčítajú, že by mal v prvom rade myslieť na ľudí na Slovensku, ktorí to potrebujú. Nechceli ste niekoho podporiť radšej tu?

Ja som vždy podporoval a budem podporovať aj Slovákov. Napriek všetkému však platí, že Slovákom je veľmi dobre. Keď zažijete Keňu alebo Afriku, tak si uvedomíte, že sa to nedá porovnať. U nás tak nežijú ani najchudobnejší. Za jedno euro tam zachraňujete životy a tu zaň neurobíte takmer nič. Zrátali sme si, že za 150-tisíc eur môžeme vybudovať zariadenia pre takmer 50 dievčat s veľkou knižnicou a internetom a zachrániť životy. V minulosti sme platili vzdelávací projekt pre deti Poznaj svoje peniaze, kúpili sme protézy za 100-tisíc korún pre dievča, ktoré sa narodilo bez rúk, dva invalidné vozíky v hodnote tiež asi 100-tisíc korún.

Cítil som, že za tú cenu viac pomôžem v Keni než tu. Navyše som si uvedomil, že kým veľa ľudí chce pomáhať najmä ľuďom so zdravotným hendikepom, podľa mňa je najlepšia pomoc vzdelanie. Keď človeku kúpite vzdelanie, zmeníte ho na celý život.

Máte v hlave nejaký rebríček oblastí, v ktorých treba pomôcť čo najrýchlejšie?

V okamihu, ako sa stanete verejne bohatým človekom, tak sa na vás začnú obracať ľudia so žiadosťou o pomoc. Chodia vám emaily, listy alebo vám píšu na Facebooku a vy máte byť ten, kto rozhodne. Či tritisíc euro potrebuje viac jedna alebo druhá rodina. Navyše tých ľudí musíte preverovať, lebo sa nájdu aj takí, čo vás chcú oklamať. V mojom rebríčku sa vždy vyššie umiestni vzdelávanie než zdravie, ktoré už podporuje veľa ďalších organizácií a jednotlivcov. Žiadny rebríček inak nemám, je to viac spontánne. Bola za mnou jedna rehoľná sestra, ktorá mi bola sympatická, ale v tej slovenskej paranoji som poslal môjho vodiča, aby zaklopal na dvere kláštora, či tam taká rehoľná sestra skutočne existuje. Naozaj mi napadlo, že by si niekto mohol zohnať kostým, zaklopať mi na dvere a žiadať peniaze. Je to smutné, ale to ma naučili slovenské reálie.

Existuje nejaká nepísaná dohoda alebo pravidlo, koľko by firma alebo bohatý človek mal dávať na charitu?

Neviem, či môžeme povedať, že by mal. Lebo v princípe by nemal. Zo začiatku som mal tiež veľmi radikálnu a pravicovo orientovanú logiku, podľa ktorej ak som robil 16 hodín denne, pričom som prišiel o zdravie a takmer sa mi rozpadla rodina, prečo by som mal komukoľvek čokoľvek dať. Ak totiž vidíte človeka, ktorý sa stíha venovať sebe, svojím koníčkom a záľubám, tak žiarlite a nemáte chuť mu pomôcť, keď potrebuje peniaze. Potom sa ale prestanete starať o to, čo budete zajtra jesť, začnete študovať knihy a filozofovať a zmeníte sa. Ja som ľuďom začal pomáhať z vďačnosti za to, že predkovia do mojej hlavy naskladali bunky tak, že som mal to šťastie, že viem tie peniaze zarobiť. V daný deň sa narodilo niekoľkotisíc detí a tí to šťastie nemali. Dnes teda hovorím - každý, kto má o kúsok viac ako druhí, by mal zároveň aj dávať. Koľko už ale dá, je jeho vec. Niektorí vravia, že miliardári by mali rozdávať stovky miliónov. Ale prečo by mali? Buďme vďační za to, že bohatý človek zoberie tisíc eur a niekomu to dá.

Na svojom blogu ste písali o tom, že by sme mali pomôcť prichádzajúcim utečencom, lebo nám môžu ekonomicky pomôcť. Na čo ste mysleli, keď ste videli, ako sa Slováci postavili k migrantom?

Vezmime si, koľko ilúzií Slovensko za posledné roky stratilo. Keď sme verili, že budeme druhé Švajčiarsko a podobne. Súhlasím, že v porovnaní s vyspelými národmi sa nám nežije dobre. V histórii Slovenska nám ale nikdy nebolo tak dobre, ako nám je teraz. Pripustiť si to je ale veľmi ťažké, keď sa pri tom pozeráme na vysmiateho rakúskeho dôchodcu na Kanárskych ostrovoch. A do toho nás strašia, že s príchodom migrantov na nás bude mať štát ešte menej peňazí, čo pritom nie je pravda. Ak Slováci budú jedného dňa päťnásobne bohatší, verím, že sa ich mentalita zmení. Ak cítim, že samému mi chýba, ťažšie sa podelím. Ľudia si tiež možno povedia, že prečo radšej nepomôžeme Slovákom a nevyriešime „rómsku otázku“. Na strane druhej, oveľa viac ma hnevá, že keď nám sem EÚ posiela obrovské množstvo peňazí, vďaka ktorým si tu žijeme ľahšie, a potom chce riešiť otázku, ktorá sa týka celej Európy, tak my cúvneme a povieme „sorry, to nie“. Je to ako manželstvo, v ktorom si sľubujeme v dobrom aj v zlom, v bohatstve aj v chudobe. Ale asi sme to zatiaľ nepochopili.

Na jednej strane Slovákov kritizujete, na strane druhej hovoríte, že ich máte rád a vo svojej kancelárii máte bustu Milana Rastislava Štefánika. Aký teda máte k Slovákom vzťah?

Myslím, že nás potenciál nebol využitý. Len si vezmite, aká sme malá krajina a aké úspechy sme dosiahli napríklad v športe. Ja tvrdím, že to nie je náhoda. My sa akurát nevieme predať a bičujeme sa namiesto toho, aby sme oslavovali naše víťazstvá. Tá pozitívna národná hrdosť v nás nie je. A keď vám budem neustále hovoriť aká ste nedokonalá, tak si prestanete veriť a nedosiahnete to, čo by ste mohli. Ak budem vlastnému národu hovoriť, že je zakomplexovaný, tak taký bude.

Celý rozhovor nájdete v dnešnom vydaní Denníka N.

Vstup do online akadémie Kdekoľvek.jpg
 

Zdieľať

Používanie cookies

Naša stránka si vo vašom zariadení uchováva krátke útržky textových informácií (cookies), ktoré nám slúžia pre dodanie kvalitnejších služieb a na štatistické účely. Ak nesúhlasíte, môžete zakázať uchovávanie cookies vo vašom prehliadači. Pokračovaním používania stránky budú tieto údaje uložené.

UP

Power Days

Najúspešnejší motivačný seminár v Európe


: :

Zisti viac